Kto chce hlada sposoby…

Na začiatok sa chcem poďakovať za všetky komentare k môjmu prvému blogu…

A teraz už k veci. Všimli ste si, že sa ľudia v dnešnej dobe akosi menej usmievajú? Alebo sa mi to len zdá, ale v poslednej dobe si dosť všímam ľudí zo svojho okolia. Sused sa pri susedovi ani nepristaví, nieto aby s ním prehodil kus reči, pripadne ak treba pomôct, aby ochotne pomohol. Každý sa len mračí, niekam sa ponáhľa, nikto na nič nemá čas. Vcera som mal tvorivú chvilku, tak som si sadol k nasim rodinným fotoalbumom a „študoval“ som naše staré rodinné fotky. Možno sa mi to len zdá, ale vyšlo mi z toho, že ľudia pre 100 alebo aj 50-timi rokmi boli štastnejší. Skuste si to sami doma, a dajte mi vedieť, ale ja som na tých fotkách a v mimike ich tvári videl pokoj, radosť zo života, ktorý aj ked bol ťažký predsa len sa dal prežiť v radosti a harmonii. Ak sa takto pozriete na tie staré fotografie, všimnite si hlavne kútiky úst. Viem, je prirodzené, že človek sa na fotografii usmieva, ale osobne si myslím, že ak sa človek denno-denne mračí tak pri fotografovaní nedokáže svoju mimiku dokonale pretvoriť. Je prenho už prirodzené, že aj ked sa usmieva, tak „kútiky“ jeho úst smerujú dole. Pri prirodzenom úsmeve je to práve naopak a takéko úsmevy som našiel na starých fotografiách.

Možno je to dobou, možno technika až tak pokročila, ale osobne si myslím, že sa v našej spoločnosti niečo deje. Vytráca sa tá povestná „človečina“. Ľudia sa bavia, len o formálnych veciach, o pocasí, akoby sa báli, že ich v dnešnej „demokratickej“ dobe môže niekto iný počuť a nedajbože by z toho ešte mohli mať „zle“. Možno je to počasím, že aj mňa „chytá“ taká depresívna nálada, možno sa to časom zmení a možno sme už „stratená generácia“, ale snažme sa aspon o to, aby tá generácia, ktorá príde po nás sa usmievala o trošku viac…